Medzi najvýznamnejšie osobnosti žijúce v našom regióne v prvej polovici 19. storočia bezpochyby patrí katolický farár Dávid Mészáros, ktorý po potlačení revolúcie a boja o nezávislosť v Uhorsku v rokoch 1848-1849 medzi prvými sa stal obeťou teroru rakúskych orgánov. Svoj život doslova obetoval za pokrok a preto si zaslúži úctu nielen súčasnej ale aj budúcej generácie.
Podľa zápisov v matrike sa narodil 7. januára v Dlhej nad Váhom, ako druhé dieťa manželov Petra Mészárosa a Heleny Oláhovej.
Rodičia pochádzali taktiež z Dlhej nad Váhom, ktorá v tomto období bola majetkom Prefektúry Verejnej základiny. Peter Mészáros bol poddaným, no podľa daňového súpisu z roku 1828 patril medzi najbohatších sedliakov. Zaoberal sa nielen poľnohospodárstvom, ale bol aj mlynárom. Pravdepodobne dobrá hospodárska situácia rodiny umožnila mladému Dávidovi študovať za kňaza, ktorá životná dráha pre synov poddaných v prvej polovici 19. storočia znamenala istotu. Svoje štúdium začal v Trnave, v rokoch 1819-1822 pokračoval v seminári v Pešti, odkiaľ sa dostal do Ostrihomu, kde v roku 1823 bol vysvätený za kňaza. Krátku dobu ešte zostal v Ostrihome, kde v tamojšom inštitúte presbiterov sa pripravoval ďalej na kňažskú dráhu, no už v roku 1825 ako kaplan pôsobil v Galante a v roku 1826 sa s ním stretávame v Seredi. Samostatný farský úrad dostal v roku 1827 v Dolnom Jatove, odkiaľ v roku 1828 bol preložený do Veľkej Mače. Tu žil a pôsobil 17 rokov. Uznanie svojich veriacich si vyslúžil aj za svoj hrdinský postoj počas cholerovej epidémie v roku 1831. Z Veľkej Mače v roku 1844 ho preložili do Šoporne. Táto farnosť bola silne katolícka a patrila k nej aj filiálka v Pate. Materinským jazykom tu žijúcich obyvateľov bola prevažne slovenčina, ktorú Dávid Mészáros, ako to z neskorších svedectiev vyplýva, dobre ovládal, k čomu určite prispeli aj jeho študentské roky strávené v Trnave. Mladý farár určite netušil, že táto farnosť bude jeho posledným pôsobiskom. Šoporňa ako aj Pata boli majetkom rodiny Esterházyovcov. Dávid Mészáros, ktorý sám pochádzal z poddanskej rodiny, určite dobre poznal ťažký život tu žijúcich drobných sedliakov. Snáď aj táto skutočnosť prispela k tomu, že sa stal hlásateľom revolučných myšlienok v rokoch 1848-1849. Zo súdobých prameňov vieme, že v celom našom regióne marcové revolučné heslá „Rovnosť, bratstvo a sloboda“ našli silný ohlas. Z radov katolických farárov viacerí otvorene podporovali aj na našom území tieto myšlienky a sami sa stali aktívnymi účastníkmi revolúcie a boja o nezávislosť. Zo súdneho spisu Dávida Mészárosa vieme, že bol zástancom nezávislosti Uhorska vyhlásenej v apríli 1849 v Debrecíne. Svojich veriacich nabádal k boju proti nepriateľom a na počesť víťažstiev revolučných vojsk v šopornianskom kostole zaznel aj spev Te Deum. Otvorene hlásal, že kráľ Ferdinand nie je skutočným kráľom Uhorska, keďže nebol korunovaný. Tieto jeho názory sa stali pre neho osudnými, keďže cisárske vojská ešte pred bitkami, ktoré sa odohrali v júni 1849 v blízkosti Tešedíkova, Šintavy a Paty, stihli Dávida Mészárosa zadržať. Vojenské oddiely 3. rakúskej vojenskej jednotky 29.mája 1849 spolu so štyrmi poddanými ho uväznili v Sládkovičove. Podľa kroniky fary vo Veľkej Mači cez túto obec prevážali Dávida Mészárosa zviazaného v sprievode vojska. Jeho bývalí veriaci ho sprevádzali cez celú dedinu a len vďaka nemalému počtu vojakov nedošlo k incidentu. Katolíckeho kňaza Dávida Mészárosa do 16. júna držali v Sládkovičove, kde prebehlo jeho vypočutie. Do Bratislavy bol prevezený 16. júna, kde sa pokračovalo vo vyšetrovaní. Pred štatariálny súd bol postavený 14. júla 1849 a ešte v ten deň bol odsúdený k trestu smrti zastrelením.
Súdny spis Dávida Mészárosa nám umožňuje podrobnejšie sa zaoberať procesom vedeným proti katolíckemu farárovi za jeho názory. Po jeho zadržaní v šopornianskej fare bola vykonaná domová prehliadka, pri ktorej sa našlo 10 politických dokumentov z rokov 1848-1849, z ktorých súd 4 považoval za poburujúce. Boli to vyhlásenia revolučnej vlády z 19. a 22. apríla 1849 v Debrecíne a výzva Ľudovíta Kossutha zo 7. apríla 1849, ktorá bola vydaná v Gödöllő a výzva baróna Jeszenáka z 29. apríla 1849 z Komárna. Samozrejme uchovávanie týchto dokumentov považovala rakúska súdna inštitúcia za velezradu, keďže hovorili o boji proti cisárskym vojenským jednotkám, o detronizácii Habsburgovcov v Uhorsku a boli dokumentami nezávislej maďarskej vlády, ktorá viedla boj proti cisárskemu režimu. Pri opise skutkovej podstaty v súdnom spise sa ďalej uvádza, že Dávid Mészáros nabádal svojich veriacich, aby s kameňmi a tehlami útočili na svojich nepriateľov, pod ktorými samozrejme rozumel rakúske vojská. V máji 1849 verejne v kostole prehlásil, že Ferdinanda neuznáva za uhorského kráľa. Tieto obvinenia proti nemu počas vyšetrovania svojimi výpoveďmi potvrdili svedkovia Jozef Baranyai, Juraj Kosicsár, Juraj Gáll, Jozef Szekeres a František Gáll. Ako prvý vypovedal Jozef Baranyai, ktorý potvrdil vznesené obvinenia proti Dávidovi Mészárosovi, uviedol, že tieto slová farár povedal v slovenčine. Ostatní svedkovia vypovedali obdobne. Dávid Mészáros na svoju obranu vo svojej výpovedi uviedol, že nevedel, že sa proklamácia z Debrecína z 19. a 22. apríla, výzva Ľ. Kossutha z Gödöllő zo 7. apríla a výzva baróna Jeszenáka z 29. apríla, ktorá bola adresovaná obyvateľom Bratislavskej a Nitrianskej stolice nesmeli uchovávať. On tieto dokumenty, keďže boli písané v maďarčine, chcel preložiť do slovenčiny, aby jeho veriaci im rozumeli.
Štatariálny súd pod vedením Pavla Kempena von Fichtenstamma, hlavného veliteľa vojenského dištriktu, vyniesol rozsudok 14. júla 1849. Uznal vinným Dávida Mészárosa, 49-ročného katolíckeho farára, narodeného v Dlhej nad Váhom, príslušného do Nitrianskej stolice, naposledy pôsobiaceho v Šoporni za trestný čin poburovania proti jeho kráľovskej výsosti tým, že nabádal ľudí, aby kameňmi a tehlami zaútočil na nepriateľa, ďalej, že kráľa Ferdinanda označil za nezákonného kráľa Uhorska a nabádal ľud, aby oslobodil krajinu od nepriateľov a že uchovával napriek zákazu proklamácie vydané Ľudovítom Kossuthom . Štrnásťčlenný štatariálny súd jednohlasne vyniesol trest smrti zastrelením. Rozsudok podpísal Pavol Kempen ako predseda a J.Kovács ako sudca 14. júla 1849. Ďalšie záznamy na rozsudku nám potvrdzujú, že tento bol vyhlásený verejne v Bratislave ešte v ten istý deň, a krátka poznámka J.Kovácsa, sudcu na konci rozsudku stručne hovorí o vykonaní rozsudku 16. júla 1849. O mieste jeho pochovania sa pramene nezmieňujú.
Osud katolíckeho kňaza Dávida Mészárosa sa naplnil. Zomrel človek, ktorého správnosť názorov potvrdila história. Zo súdneho spisu ale i z doteraz publikovaných článkov o Dávidovi Mészárosovi sa dozvedáme, že katolícke cirkevné inštitúcie urobili niekoľko pokusov na záchranu mladého farára. Bratislavský kanonik gróf Fogách sa obrátil sám na veliteľa vojenského súdu Pavla Kempena, avšak bez úspechu. V súdnom spise medzi prílohami sa spomína aj list Trnavského vikariátu v záujme záchrany kňaza. Jozef Viber, trnavský vikár žiadal aj ostrihomské úrady o intervenciu u cisára. Všetko bolo však neúspešné. Rakúske vojenské orgány potrebovali príkladné potrestanie maďarských „rebelov“.
Revolúcia v rokoch 1848-1849 bola súčasťou pokrokového hnutia, ktoré otriaslo celou Európou, cez Sicíliu, Paríž, Prahu, Viedeň a najdlhšie trvanie mala práve v Uhorsku. Strach pred prípadnými zmenami na európskej mape donútil samotného ruského cára Mikuláša I. aby poskytol pomoc rakúskemu cisárovi. Poprava farára Dávida Mészárosa sa konala v období, keď už bolo rozhodnuté o osude revolúcie. Správnosť myšlienok, za ktoré tento farár položil svoj život potvrdili neskoršie historické udalosti.
Dr. Veronika Nováková
